„Je to výsledkom dlhodobého tlaku na všetky predajné miesta, kde ponúkame aj iný pohľad na udalosti okolo nás – navyše dva mesiace pred voľbami 2020. Záujem ničiť nás je od samého počiatku,“ uviedol v statuse.

Kaufland časopis stiahol zo svojej ponuky viac ako rok potom, ako tak urobila Billa. Neskôr sa k tomuto rozhodnutia pridal aj obchodný reťazec Tesco.

Keď bol v roku 2018 Kaufland kritizovaný za predaj tohto časopisu, hovorkyňa Lucia Langová sa vyjadrila, že „Spoločnosť Kaufland nepodporuje cenzúru tlače a ani obmedzenia slobody prejavu, preto momentálne nemá v pláne stiahnuť uvedené periodikum z predaja.“

Šéfredaktora Tibora Rostása v polovici decembra odsúdili za hanobenie národa, rasy a presvedčenia. Dôvodom bol jeho článok Klin židov medzi Slovanmi, kde uvádza citácie rôznych osobností slovenskej histórie, v ktorých vyjadrujú negatívne postoje k židovskej komunite.

Podľa prokuratúry tým Rostás uvádzal do obehu a rozširoval extrémistické materiály.  Musel zaplatiť peňažný trest vo výške štyri tisíc eur. Ak by pokutu nezaplatil, hrozil by mu trojmesačný trest odňatia slobody.

Narodil sa v Lounech v roku 1899 do rodiny kupca. Študoval na reálke spolu so svojím celoživotným kamarátom, básnikom Konštantínom Bieblom, kde v roku 1917 zmaturoval. Ihneď po maturite musel narukovať, z výcviku  bol však kvôli zdravotným dôvodom prepustený do civilu. Po prvej svetovej vojne sa zúčastnil ako dobrovoľník obsadzovania Slovenska československou armádou.

Napriek tomu, že začal študovať chémiu na vysokej škole a neskôr dejepis a zemepis, nikdy žiadny z týchto odborov nedokončil. Nejaký čas pôsobil ako spoločník básnika Antonína Sovy, neskôr učil na obecnej škole, odkiaľ bol kvôli svojim lavicovým postojom prepustený.

Od tej doby sa v Prahe venoval žurnalistike a literatúre. Pracoval ako redaktor v denníku Rudé právo, ktorý bol ústredným tlačovým orgánom Komunistickej strany Československa a hral dôležitú rolu v propagande režimu. Bol spoluzakladateľom časopisu Trn a neskôr pôsobil v časopisoch Divadlo Vlasty Buriana a Panoráma. Okrem týchto časopisoch publikoval svoje články aj niekoľko ďalších periodikách, napríklad Studentská revue, Haló noviny, Literární noviny, Lidové noviny a ďalšie. Od roku 1946 pracoval v rôznych poradných zboroch vo filmovom štúdiu Barrandow, až kým v roku 1957 neodišiel do dôchodku.

Okrem iného bol Karel Konrád súčasťou zostupenia avangardných umelcov Devětsil, ktorý sa podieľali na organizácii umeleckého života v  Čechách napríklad vydávaním príležitostných zbierok a organizovaním výstav. Skupina sa venovala proletárskemu umeniu, magickému realizmu a poetizmu.

Hlavnými inšpiračnými zdrojmi pre Konrádovu poéziu a prózu boli jeho osobné zážitky zo študentských liet, zážitky z pôsobenia v 1. svetovej vojne a nakoniec aj z činnosti v komunistickej avantgarde. Medzi jeho najznámejšie diela patrí súbor poviedok Robinsonáda, román Ronaldino alebo napríklad poviedka Dinah. Medzi jeho neskoršiu tvorbu patria lyrizované novinárske prózy a fejtóny, v ktorých vzdáva hold svojim priateľom, s názvami Perokresby a Nevzpomínky. Konrád tiež rád cestoval, precestoval Francúzsko, Taliansko, Juhosláviu a Poľsko, a zo svojich ciest napísal reportáže.

Karel Konrád zomrel v roku 1971 v Prahe vo veku 72 rokov.

Len čo 47- ročný Barroso otvoril dvere na svojom dome, páchateľ na neho spustil paľbu. Zranenému redaktorovi sa ešte podarilo privolať záchranku, avšak po prevezení do nemocnice zraneniam podľahol. Zatiaľ nie je isté, či vražda súvisela s novinárovou prácou.

Santiago Barroso pracoval pre rozhlas, prispieval do týždenníka Contraseña a bol riaditeľom spravodajského webu Red 563. Novinár sa vo svojich článkoch venoval najmä trestným činom a drogovým gangom v štáte Sonora.

Barroso je už tretím novinárom, ktorý bol v Mexiku zavraždený v priebehu tohto roka. Krajina je po Sýrii druhým najnebezpečnejším miestom pre žurnalistov. Reportéri bez hraníc uvádzajú, že tam od roku 2000 zahynulo viac ako sto novinárov.

Denník založil John Walter a pomenoval ho The Daily Universal Register. Po troch rokoch sa tento názov zmenil na dnešný, The Times. Zo začiatku mali noviny iba štyri strany, avšak po prevzatí synom Waltera v roku 1803 sa rozšírili na 12 strán. The Times sa stávali stále úspešnejším a rešpektovanejším denníkom a cirkulácia medzi čitateľmi narástla z 5 000 v roku 1815 na 40 000 v roku 1850.

Na konci 19. storočia noviny stále vlastnila rodina Walterovcov, avšak v tomto období čelili finančným problémom a problémov s reputáciou. Finančné ťažkosti pretrvávali do roku 1908, kým noviny odkúpil Lord Nortcliffe. Finančná situácia sa vylepšila, no dobrá povesť novinám chýbala až do jeho smrti. Renomé dokázal znova vylepšiť Sir William Haley, neskôr generálny riaditeľ BBC, keď sa stal editorom a denník ozvlášnil a oživil.

V roku 1966 majiteľ The Sunday Times Roy Thomson odkúpil periodikum a začiatkom dalšieho roka začali byť oba publikované novo vytvorenou spoločnosťou Times Newspapers.

Spoločnosť News International, ktorej vlastníkom je americký miliardár Rupert Murdoch, v roku 1981 prevzala Times Newspapers. Prevzatím získal Murdoch kontrolu nad štyrmi národnými novinami: The Times, The Sun, The Sunday Times a už neexistujúcimi News of the World.

The Times prepožičalo svoj názov „Times“ aj ďalším denníkom na celom svete, napríklad The New York Times, The Los Angeles Times alebo The Times of India.

Celých 219 rokov noviny vychádzali v klasickom veľkom formáte, ktorý je v Británii typický pre serióznu tlač, ale v roku 2004 zmenili formát na menší, ktorý je typický pre bulvárnu tlač. Dôvodom bola túžba prilákať mladších čitateľov a tých, ktorí cestujú mestskou hromadnou dopravou.

Zistilo sa, že minimálne 14 zo 60 článkov publikovaných v tlačenej alebo webovej verzii obsahuje falošné správy a vymyslených protagonistov. Týždenník zostavil komisiu, ktorá podrobne preskúma všetky jeho práce.

Uznávaný novinár písal pre Der Spiegel sedem rokov a za svoju prácu získal viacero ocenení za investigatívnu žurnalistiku. V roku 2004 dokonca získal cenu pre novinára roka od stanice CNN a začiatkom decembra nemeckú reportérsku cenu za článok o sýrskom chlapcovi.

Odhalenie vyšlo najavo potom, čo jeho kolega, Juan Moreno, vzniesol obvinenie ohľadom niekoľkých detailov v jeho práci. Skontaktoval sa s dvoma zdrojmi, ktoré mal Relotius používať vo svojom článku publikovanom v novembri. Oba zdroje sa vyjadrili, že Relotiusa nikdy nestretli.

Týždenník v rozsiahlom článku uviedol, že je šokovaný týmto zistením a ospravedlnil sa svojim čitateľom a všetkým, ktorí sa stali obeťou jeho falošných tvrdení, vymyslených osobných detailov a situácií na fiktívnych miestach. Relotius sa pre svojich nadriadených vyjadril, že sa obával zlyhania a tento tlak na neho rástol s tým, čím úspešnejším sa stával.

Der Spiegel nebolo jediné médium, kde novinár prispieval svojimi článkami. Články publikoval aj v nemeckých denníkoch Die Tageszeitung, Welt a v nedeľňajšej edícii denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung. Denník Welt na Twitter napísal, že Relotius „zneužil svoj talent“.

Stieg Larsson spočiatku pôsobil ako lavicový politický aktivista a fotograf, neskôr získal zamestnanie v najväčšej švédskej tlačovej agentúre TT, kde pôsobil od roku 1977 až 1999. Taktiež pracoval ako škandinávsky korešpondent britského antifašistického magazínu Searchlight.

Stále viac sa angažoval v boji proti rasizmu a extrémizmu, čo ho doviedlo k napísaniu svojej prvej knihy Extremhogem (Pravicový extrémizmus). Túto knihu napísal spoločne s Annou-Lenou Lodeniusovou a vyslúžili si za to vyhrážky zo strany jedného neonacistického denníku, čo ich však od ich práce neodradilo, práve naopak ich to presvedčilo o tom, že sa za ich názory oplatí bojovať.

Jeho politické presvedčenie a novinárske skúsenosti ho v 90. rokoch doviedli k založeniu nádácie s názvom Expo, ktorej úlohou bolo monitorovať a dokumentovať rasistické nedemokratické tendencie vo švédskej spoločnosti. Larsson sa stal tiež šéfredaktorom rovnomenného časopisu, ktorý ako štvrťročník vychádza dodnes a obsahuje prevažne investigatívne články na témy nacionalizmus, rasizmus, nedemokratické a antisemistické zmýšľanie.

Novinár bol v krajine neskôr známy ako odborník na pravicové a rasistické organizácie, často vystupoval na verejnosti a musel čeliť vyhrážkam od svojich politických nepriateľov. Z tohto dôvodu bol so svojou manželkou donútený prijať radikálne bezpečnostné opatrenia. Prestali sa spolu ukazovať na verejnosti, zaťahovali žalúzie a v hale mali nainštalovaný systém zrkadiel.

Larsson zomrel v roku 2004 na ťažký infarkt, štrnásť dní potom, ako dokončil knihu Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, poslednú z trilógie Milénium. Trilógia vyšla až po jeho smrti a preto nezistil, aký úspech jeho knihy sklidili. V roku 2008 sa stal druhým najpredávanejším autorom beletrie na svete.

Motiváciou k napísaniu tohto rozsiahleho diela bola aj osobná skúsenosť novinárky. Keď mala Ida 14 rokov, stala sa svedkyňou „clevelandského masakru“, kedy Rockefeller skúpil 22 z 26 konkurenčných spoločností v Clevelande. Zo Standard Oil sa stala dominantná ropná spoločnosť pomocou tajných dohôd s veľkými železničnými dopravcami, ktorí navýšili cenu dopravy, zatiaľ čo jeho spoločnosti poskytovali úľavy a vyplácali peniaze späť formou rabatu. Jednou z obetí besnenia Rockefellera sa stal aj otec Idy Tarbellovej, miestny olejár.
Postupne Rockefeller ovládol ropný priemysel aj v iných štátoch únie, až kým v roku 1890 nekontroloval 88 percent ropy spracovanej na území USA.

V roku 1911 bol americkými súdmi usvedčený za diskrimináciu a tvorbu tržných bariér. Finálny verdikt Najvyššieho súdu Spojených štátov rozhodol, že sa spoločnosť  rozdelila na 90 nezávislých firiem pod odlišným vedením.  Veľký podiel na rozpade Standard Oil mala aj Ida Minerva Tarbellová, ktorej sa podarilo podvody miliardára ukázať širokej verejnosti.

Medzi ďalšie diela tejto novinárky a spisovateľky patrí aj niekoľko biografíí, napríklad biografia Napoleona Bonaparteho alebo biznizmenov Elberta H. Garyho a Owena D. Younga. Veľa času taktiež venovala aj mladosti a kariére Abrahama Lincolna, o ktorej píše vo viacerých svojích knihách.

V roku 1906 Ida M. Tarbellová a ďalší novinári z magazínu McClure odkúpili mesačník The American Magazine, kde Ida pôsobila do roku 1915. Jej neskoršia kariéra obsahovala písanie, prednášanie a sociálnu prácu. Ida písať neprestávala aj napriek zdravotným problémom ako tuberkulóza alebo začínajúce štádium Parkinsonovej choroby. Vo veku 82 rokov dopísala svoju vlastnú autobiografiu a hneď na to pokračovala v písaní ďalšej knihy, ktorú bohužial už nestihla dopísať. Ida Miranda Tarbellová zomrela vo veku 86 rokov na zápal pľúc v Connecticute.

Po smrti dostala zaslúžené miesto v Národnej sieni slávy žien v New Yorku a jej kniha The History of the Standard Oil Company bola New Yorskou univerzitou umiestená na piatu priečku rebríčka 100 najlepších prác americkej žurnalistiky 20. Storočia.

Ľudia, ktorí v tom čase ešte televízor nevlastnili, sa netrpezlivo zhromažďovali pred výkladmi obchodných domov, kde boli umiestené televízory. Nikto nechcel zmeškať túto veľkú udalosť.

Priamy prenos sa odohrával vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu na brehu Dunaja, kde sa zišli významní štátnici, zahraniční rozhlasoví a televízni pracovníci a zástupcovia medzinárodnej rozhlasovej organizácie OIR. Dátum tejto udalosti nebol vôbec náhodný, vysielanie bolo určené oslavám rozhlasovému vysielaniu na Slovensku, ktoré oslavovalo svoje 30. narodeniny.

Presne ako bolo naplánované, o 19. hodine podvečer režisér Július Mazanec zahlásil začiatok. Po prvý raz zaznela zvučka Bratislavského televízneho štúdia, aby vyhlásila začiatok vysielania. Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) na úvod zaspieval československú hymnu a hymnu Zväzu sovietskych socialistických republík. Po hymnách divákov privítala televízna hlásateľka Hilda Michalíková. Významnejším bodom programu bolo veľkolepé vystúpenie SĽUKu, ktorý v Bratislave účinkuje dodnes.
Bratislavské televízne štúdio na svojich začiatkoch vysielalo len každú stredu, sobotu a neskôr aj v nedeľu. Každodenné vysielanie sa spustilo až v roku 1959.

V roku 1962 sa k bratislavskému televíznemu štúdiu pridalo aj štúdio vo východnej časti Slovenska, Košiciach, a v roku 1966 začalo vysielať aj tretie štúdio v Banskej Bystrici. Významným medzníkom mediálnej histórie na Slovensku je aj prvý medzikontinentálny prenos zo zasadnutia Organizácie spojených národov v New Yorku, ktorý sa uskutočnil v roku 1963. Vo februári 1970 mohli diváci sledovať prvý farebný prenos z majstrovstiev sveta vo Vysokých Tatrách. Pravidelné farebné vysielanie sa však začalo až v roku 1973.